👁️ 734 prečítaní. Článok má 1155 slov a prečítate ho za: 5 minút a 25 sekúnd
Čím viac sa približujú komunálne voľby, tým intenzívnejšie si kladiem otázku, ktorú som pred štyrmi rokmi neriešil.
Chcem byť aj ďalšie štyri roky mestským poslancom?
Neriešim, či ma ľudia zvolia. To bude ich rozhodnutie. Riešim, či vôbec dokážem nájsť dostatok pozitívnych argumentov pre vlastné rozhodnutie, prečo byť poslancom aj ďalšie štyri roky.
Po štyroch rokoch presne viem, čo znamená mandát mestského poslanca. Viem, koľko času, koľko energie, koľko večerov nad materiálmi, rozpočtami, zmluvami a problémami mesta a jeho obyvateľov musí poslanec stráviť, ak chce mandát vykonávať naplno, poctivo a transparentne. Všetko toto robiť popri vlastnom zamestnaní. Popri povinnostiach, popri rodine a svojich záľubách, všetok ten čas a energia za mesačnú odmenu mestského poslanca 300,54 €. Prekvapenie? Práca mestského poslanca naozaj nie je o finančnej odmene.
Motiváciou byť poslancom rozhodne nie je finančná odmena. Robiť službu verejnosti, byť užitočný ostatným má svoje čaro a má svoje pozitíva, ale rovnako tak je tu veľmi silný pocit zodpovednosti, niekedy až neúnosný tlak a požiadavky verejnosti a v neposlednom rade aj zhoršujúci sa spôsob, akým spolu ako spoločnosť komunikujeme.
Je ale dobré dať si pred každým väčším rozhodnutím argumenty na papier a mať jasno v tom, čo je pocit a čo fakt. Preto je tu dnes táto moja myšlienková mapa, preto si dnes robím svoju osobnú inventúru.
Stojí teda výsledok snaženia sa poslanca za jeho vynaloženú energiu?
Toto je pre mňa asi tá najťažšia otázka. Za posledné roky som sa ako poslanec venoval mnohým témam: kontrole hospodárenia mesta, plánovaným aj realizovaným investíciám, parkovacej politike, cyklistickým chodníkom, ale aj fungovaniu Slnečných jazier, fungovaniu a kontrole riadenia samotného úradu, transparentnosti kontroly, transparentnosti odmeňovania, či prideľovania mestských grantov a mnohým, ďalším, dôležitým oblastiam. Často totiž predstavovala jedna zdanlivo jednoduchá otázka, hodiny hľadania v rôznych dokumentoch, či na weboch, pretože bolo a stále je veľmi dôležité, všetky verejne dostupné informácie overovať a kontrolovať.
A výsledok?
Niekedy sa vec podarí posunúť. Niekedy poslanec alebo poslanecký klub „prinúti“ mesto niečo transparentnejšie vysvetliť, niečo zmeniť, či prispôsobiť. A niekedy má poslanec aj argumenty, aj čísla, aj fakty, aj návrhy riešenia – ale chýbajú rovnako zmýšľajúce hlasy v mestskom zastupiteľstve. A sme doma… 🙁
Áno, toto je tiež súčasť našej demokracie. Poslanec môže navrhovať, argumentovať a presviedčať, ale sám nič zásadné nepresadí. Na zmeny tu musí byť väčšina. Výsledky viacerých hlasovaní v zastupiteľstve boli preto pre mňa počas uplynulých rokov jedným z najväčších zdrojov frustrácie. Nebolo to nedostatkom argumentov, nebolo to mylným úsudkom, bolo to skrátka pomerom síl pri hlasovaní – často v pomere poslancov 9 : 12. Stačí si prezrieť videozáznamy z mestských zastupiteľstiev… Viaceré návrhy, ktoré sme považovali za prospešné pre mesto, pre ľudí, neprešli len preto, že nás bolo pri hlasovaní ZA iba 9.
Samozrejme, neboli všetky hlasovania len frustráciou… Za posledné štyri roky sa nám určite spoločne podarilo povýšiť úroveň diskusie v zastupiteľstve, zvýšila sa pripravenosť poslancov ku kľúčovým témam a argumentačná hĺbka diskusii a tiež sa nám podarilo pozitívne ovplyvniť viacero mestských rozhodnutí.
Koľko kritiky a hejtu na sociálnych sieťach je však ešte únosných?
Toto je jedna veľká samostatná téma. Informácie tu použité pochádzajú z mojich skúseností, z mojich pocitov, no čoraz viac zasahujú do práce poslancov a ovplyvňujú ich výsledky a osobný postoj.
Mám naozaj silnejúci pocit, že sme čoraz menej ochotní prijať pravidlo alebo zmenu, ak sa zmena dotkne práve nás.
Presne ako v tom vtipe: „Kto je za zmenu? Všetky ruky hore. Kto sa chce zmeniť? Všetky hlavy dole.“
Chceme poriadok, ale nech nás veľmi neobmedzuje. Chceme vyriešiť dopravu, ale nech nemusíme meniť svoje návyky. Chceme pravidlá na parkovaciu politiku – ale na „moje“ parkovanie pred vchodom mi nesiahajte. Chceme kvalitnejšie mesto, ale každá konkrétna zmena má okamžite svojich odporcov. Chceme transparentnejšie informácie a ihneď máme polená po nohami…
Poslanci pritom nedokážu rozhodovať tak, aby bolo spokojných všetkých 20-tisíc obyvateľov mesta. Poslanci by mali najmä spoločne hľadať riešenia, ktoré sa dajú považovať za najlepšie pre mesto ako celok – a potom budú ochotní za svoje rozhodnutia niesť aj kritiku.
S konštruktívnou kritikou by nemal by mať problém žiadny poslanec mesta. Ale to, čo sa deje dnes na sociálnych sieťach nemá s konštruktívnou kritikou nič spoločné. Anonymita a vyjadrovanie sa cez obrazovku počítača, či telefónu, dáva mnohým „kritikom“ odvahu napísať veci, ktoré by poslancovi zoči-voči nikdy nepovedali. Áno, človek si to uvedomuje a snaží sa ten hejt vnímať v tejto rovine ale o to nástojčivejšie znie tá otázka, či to človeku naozaj stojí za to byť poslancom a znášať tú nenávisť.
Preto sa sám seba pýtam, či mám chuť ďalšie štyri roky investovať energiu práve do komunálnej politiky?
Šanca na zmenu je v každom z nás a ďalšie štyri roky môžu byť úplne iné
A tu sa moje uvažovanie začína obracať. Verím tímu, ktorý sa vytvoril okolo Ľuboslava Farkaša. A verím, že máme veľmi reálnu šancu uspieť nielen vo voľbe primátora, ale získať aj dostatočnú podporu a väčšinu v zastupiteľstve. Toto by úplne zmenilo charakter našej poslaneckej práce. Dnes často hovoríme: „Toto alebo toto by sa dalo robiť lepšie.“ Ak dostaneme dôveru obyvateľov, budeme môcť ukázať: „Takto to teda urobíme lepšie.“
Tento model ma stále láka a priťahuje. Za štyri predchádzajúce roky som videl možnosti a príležitosti na zmeny a tie neprešli len preto, že sme nemali väčšinu v hlasovaní. Rozdiel niekoľkých hlasov často rozhodoval o tom, či sa návrh podarí presadiť alebo nie.
Po rokoch kontroly a kritiky by prišla možnosť reálne meniť veci. A robiť rozhodnutia s jediným základným kritériom – čo je dobré pre obyvateľov a pre mesto ako celok. Meniť mesto pre obyvateľov. Zároveň s touto možnosťou by prišla ešte väčšia zodpovednosť. Tej sa však nebojím, to je práve motor, ktorý môže dávať našim rozhodnutiam silu.
Ak dnes požadujem transparentnosť od súčasného vedenia mesta, budem ju musieť a chcieť požadovať aj od vlastného tímu. Ak dnes kritizujem nehospodárnosť, nebudem ju tolerovať len preto, že ju raz budú nehospodárni „naši“.
Väčšina v zastupiteľstve neznamená, že máme pravdu. Znamená, že máme možnosť rozhodovať – a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť.
Takže byť, či nebyť poslancom?
Keď si toto všetko dávam dnes na pomyselné váhy – proti pokračovaniu stojí najmä čas, energia, konflikty, kritika a niekedy až príliš malý výsledok za množstvo odvedenej práce.
Na druhej strane sú štyri roky skúseností, ktoré už mám. Poznanie fungovania mesta, ktoré som za štyri roky získal. Mám aj výsledky mojej práce, ktoré ukazujú, že môj mandát nebol iba sedením na zasadaniach zastupiteľstva a stláčaním tlačítok na hlasovacom zariadení.
A predovšetkým som sa ale presvedčil, že napriek všetkému negatívnemu vo mne stále zostal zápal a presvedčenie, že veci v Senci dokážeme meniť k lepšiemu.
Môj pomer faktov ZA a PROTI mi dnes vychádza 65 : 35 v prospech toho, aby som do toho išiel ešte raz.
Mám skúsenosti. Mám za sebou výsledky. A napriek všetkému som nestratil zápal ani vieru, že veci v Senci dokážeme spoločne meniť k lepšiemu.
Preto mi mojich 65 % ZA hovorí: POKRAČUJ.
Budem opäť kandidovať za poslanca mestského zastupiteľstva. Chcem byť poslancom preto, lebo stále verím, že spolu dokážeme urobiť Senec lepším.
Môj profil nájdete tu, aj na webe DOBRÝ SENEC.
